15. 10. 2016

Ľudia a ich viere k Bohu v dnešnej dobe

Poslednú dobu sa dostávam k otázke viery k Bohu častejšie, ani nie tak kvôli sebe, ale preto, že sa stretávam s ľuďmi, ktorí sú veriaci a ktorí chodia do kostola. Začala som s nimi konverzovať na túto tému celkom úprimne bez strachu, že by som sa musela za svoje názory hanbiť. Skôr sme sa dostali k tomu, že niektorí z týchto ľudí sa začali hanbiť predo mnou a zaoberať sa tak viac svojou vierou. Aby som vám mohla napísať o svojich názoroch a postojoch voči viere a veriacim v dnešnej dobe, musím vám načrtnúť môj vzťah k Bohu od začiatku.

V druhej triede na základnej škole som sa prvýkrát dostala do kontaktu s náboženstvom a Bohom. Navštevovala som evanjelický krúžok, ktorý viedla naša triedna učiteľka. Keďže rodičia ani starí rodičia nie sú veriaci, nemala som sa k tomu ako dostať skôr. Bolo to pre mňa niečo nové a lákavé. Myslím si, že moja detská dušička ešte vtedy nemohla chápať všetkým veciam okolo viery a Boha, ale krúžok som navštevovala veľmi rada a rada som sa vzdelávala v tejto novej oblasti života. Na druhom stupni pani učiteľka odišla do dôchodku, začala nás učiť jej dcéra a prestal sa mi páčiť spôsob, akým boli vedené hodiny. V siedmej triede som sa preradila na etiku a tam som zostala aj na strednej. Už na druhom stupni som začala pociťovať, že prestávam mať vzťah k Bohu ako predtým. 



Najdôležitejšie boli modlitby, s ktorými som sa obracala k Bohu. Už od začiatku mi bolo nepríjemné modliť sa k Nemu v kruhu pred cudzími ľuďmi. Vtedy som to ešte nechápala, dnes už áno. Modlitba bola pre mňa taká posvätná a intímna vec, že som sa veľmi rada modlila doma a v duchu, niekedy aj nahlas sama v miestnosti. Modlila som sa, lebo som chcela. Na strednej škole som sa začala modliť už len preto, keď som Ho o niečo žiadala. Postupne mi to pripadalo nefér a sebecké. Prestala som sa modliť. Začala som o Bohovi pochybovať. Nebol už nikto, kto by ma k Nemu viedol. Sama som to nezvládala a častejšie som sa stretávala s názormi, ktoré vyvracali existenciu Boha. Niektorým z nich som začala aj veriť. Neskôr som sa zasa dostala do štádia, kedy som verila tomu, že Boh existuje, ale prestala som sa k nemu modliť. Toto štádium u mňa pretrváva dodnes.

Nikdy som neobjavila čaro svätej omše a návštevu kostola, kde by som sa spoločne modlila s inými veriacimi. Skúšala som to párkrát, ale bezúspešne. Stále nechápem, prečo ľudia chodia do kostola na omše. Možno práve preto, že som sa stretla s tzv. veriacimi, ktorí do kostola chodia, lebo MUSIA. Lebo ich tam poslali rodičia, lebo sa to patrí, lebo sú veriaci, lebo inak pôjdu do pekla, lebo si na to zvykli a je to ich rituál. Lebo majú strach, čo s nimi bude po smrti. Koľko ľudí z nich sa naozaj modlí aj mimo kostol? Koľko z nich sa modlí bez toho, že by Boha o niečo žiadali? Ako dnes jeden známy povedal: "Boh nie je len v kostole". Ale niektorí ľudia sa presne tak správajú, akoby to bola pravda. Budem hrešiť, ale pôjdem potom do kostola a všetko sa zmaže. Názory starých materí, že len neveriaci sú dobrí ľudia sú hádam za nami. Veď aj neveriaci majú morálne zásady, ktorými sa riadia a 10 božích prikázaní mnohokrát dodržujú čestnejšie ako veriaci. Tým nechcem hanobiť veriacich ľudí. Existujú veriaci, ktorých viera v Boha je čistá a úprimná. Kostol je chrám Boží, tam by mal byť kontakt s Bohom vrúcnejší(?) Páči sa mi, že mnoho farárov rozpráva na omši o veciach z bežného života a tejto doby. Ale necítim spolupatričnosť ani úprimnosť z modlitby, ktorú mu vysielam v kostole s inými ľuďmi. Možno by som mohla chodiť do kostola mimo svätej omše a byť s Bohom sama, ako to robia niektorí ľudia. Myslím, že taká myšlienka by sa mi viac páčila.


Možno je odo mňa zlé, že odsudzujem krstenie detí v takom maličkom veku. Nerozumiem úplne do detailov všetky tie veci okolo náboženstva a prečo sa isté veci musia dodržiavať a robiť, keď je niekto veriaci. Žeby Boh naozaj dopustil, že nepokrstené deti bude diskriminovať? Ja by som omnoho radšej nechala na dieťati, aby sa samé slobodne rozhodlo, do čoho zasvätí svoju vieru. Ku mne sa viera dostala, aj keď nikto z rodiny nebol veriaci. Som presvedčená o tom, že viera je vec, ktorá človeka počas života neobíde a keď bude na to zrelý, bude na ňu pripravený. Rovnako ako ja ešte nie som pripravená na to, aby som sa znova modlila k Bohu, síce verím v jeho existenciu. Verím, že dozrejem do štádia, kedy budem toho schopná a budem to cítiť srdcom, že teraz je ten správny čas. 

Tina

11 komentárov:

  1. Fuha, tak takýto článok som nečakala. :) Ja ani sama neviem či verím v boha, ja to proste nijako neriešim. Keď mi niekto povie, že verí, tak okey.. keď povie, že nie, tak okey. Je mi to úplne jedno. Modliť sa tiež nemodlím. A s tým krstením, tiež keď budeme mať niekedy deti, tak ich nedám pokrstiť. Načo. Keď bude samé chcieť niekedy, tak sa buď dá samé alebo to nejako poriešime. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja si myslím že v živote človeka príde obdobie, kedy sa viac zaoberá tým, či verí či neverí, tiež som mala také obdobie a myslím si, že sa ešte dlho takými vecami zaoberať nebudem, kým nepríde ten čas :) Sú chvíle, kedy človek o tom nepotrebuje premýšľam, možno to niekedy súvisí s myšlienkami o vlastnej smrti a zmyslu života.

      Odstrániť
  2. Ja som tak podobne ako Ty, túto otázku neriešila, pretože okolo mňa stále bolo mnoho ľudí, ktorí do kostola chodili lebo museli. V podstate skoro všetci. My sme nechodievali, pretože mamka mala zlú skúsenosť, keď som sa narodila a chcela ma dať pokrstiť. Niekoľko kňazov ju odmietlo, pretože som nemanželské dieťa a ona akosi na nich zanevrela. Celú základnú školu aj strednú som chodila na etiku, pretože s diskrimináciou kvôli tomu som sa stretla aj na náboženstve od katechétky. A potom som to tak aj vnímala. S mamkou sme si síce doma čítali z takej detskej biblie, ale ako som rástla aj s tým sme prestali. Napočudovanie, nikdy som sa na dlhšiu dobu neprestala modliť. Veci sa začali meniť, keď som spoznala svojho teraz už manžela. On bol rimokatolík, ale na výške spoznal niekoľko protestantov a začal sa smerovať takto. To je už dávno, ale mám za sebou mnoho rozhovorov s ním, pretože s inými ľuďmi sa mi rozprávalo o viere ťažko. Teraz sa už však aj otváram. Začala som chodiť na bohoslužby a dosť to zmenilo môj pohľad na ľudí, na život aj moje správanie. Takže naozaj možno treba premýšľať, stretávať sa a ono to príde :) veľa mi v tomto smere dala aj náuka pred svadbou, kedy som mnohým veciam na tých stretnutiach porozumela. Ale stále sa mi medzi nimi ešte ťažko modlí, tiež je to pre mňa také intímne :)
    Čo sa týka toho krstu, je vo viac-menej rozhodnutie rodičov. Dieťa sa nemusí krstiť hneď po narodení, pokojne sa mu môže nechať čas, nech povyrastie a samo sa rozhodne. U nás (ešte nikdy som spoločenstvo takto nenazvala) je to bežné.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To je hrozný príklad toho, ako je viera niekedy slepá a podľa mňa má niekedy príliš kruté pravidlá, akoby dieťa trpelo za to, čo sa stalo medzi rodičmi. Ja neviem, ale Biblii až tak veľmi neverím, lebo keď sa hovorí o tom,a ký je Boh milostivý , tak neverím tomu, že by chcel aby sme na tom boli takto. A hlavne deti, ktoré za to nemôžu... a dedenie hriechu napr. tomu tiež neverím aj keď Adam a Eva sa v tejto súvislosti spomínajú, ale aj tak. Iné je pozerať sa na hriešnikov, tí by mali byť nejako potrestaní, ale nie nevinné detičky, toť môj názor :)

      Odstrániť
  3. Odvážne :-) Lebo naozaj ľuďom väčšinou nie je veľmi príjemné čo len rozprávať na túto tému, nie to ešte písať...preto ma tento článok zaujal :-)
    Páči sa mi, že hoci nepochádzaš z veriacej rodiny, ale predsa len si sa k tomu z vlastného rozhodnutia dostala a neodsudzuješ to povrchne tak, ako niektorí iní. Ja osobne mám katolícku rodinu, preto tie návštevy kostola boli pre mňa vždy akosi "povinné", najskôr ako dieťa som to proste neriešila a chodila s rodinou, lebo to bolo pre mňa normálne, navyše pochádzam z malej dediny, kde sa to proste "očakáva" a ak niečo nerobíš, ako ostatní, tak si proste čudná. V podstate o týchto veciach si už sama písala, preto to tu nebudem rozoberať :-)
    Každopádne, čo sa týka terajška, stále som veriaca, aj keď teraz to náboženstvo chápem skôr ako spôsob života, podstatnejšie je to, akým spôsobom žiješ, ako sa správaš k ostatným...a čo sa týka kostola, stále ho navštevujem, ale radšej mám také miesta, kde ma proste nikto nepozná (v tej našej dedine, kde je to skôr len o tom stereotype, (česť výnimkám), tam sa proste necítim príjemne), kde môžem byť len so svojimi myšlienkami, alebo potom v takom jednom študentskom centre, kde sme len my študenti a omša je vedená takou uvoľnenejšou, zábavnejšou formou :-)
    Čo sa týka ale všeobecne, akceptujem všetky náboženstvá, aj neveriacich, pretože si nemyslím, že človek by mal na základe tohto súdiť niekoho život, je to každého osobná vec.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Áno, na dedine je to často takto, že keď nerobíš to, čo druhí, tak si divná a hovorí o tebe celá dedina. To je celkom strašné, ja mám niekedy pocit, že človek na dedine nevedie súkromný život, ale všetko je záležitosť dediny, lebo sa do toho starajú akoby to bola ich vec :D Ale je by bol už článok na inú tému.
      Páči sa mi, že akceptuješ aj neveriacich, ja pravdupovediac nemám rada tieto vojny ohľadom viery, podľa mňa je to zbytočné, niekedy sa stretávam s tým, že veriaci to omnoho viac riešia ako neveriaci rovnako čo sa týka vegetariánov... tí to tiež niekedy so svojou vierou a životným štýlom preháňajú a vnucujú ich nevegetariánom aj keď o to nemajú záujem prípadne s vegetariánmi nemaj najmenší problém. Niekedy je viera až taký fanatizmus, že niekedy nejde o to, v čo veríš, ale len o to, aby si to vnútil iným, a aby mali o tebe ten obraz, že si dobrý človek, čo je kus smutné...

      Odstrániť
    2. takže som tretia do partie :D ...osobne to poznám tiež pochádzam z malinkej dediny....kde som pod drobnohľadom ....okolitých susedov a celkovo celej dediny 24 hod. denne..... je nas asi do 400 obyvateľov.....takže keď sa šuchne niečo z jednej strany do večera to už vie aj druhy koniec ...resp. celá dedina :D

      a co sa týka viery a fanatizmu našich obyvateľov na dedinke - su práve tí VERIACI, ktorí striktne navštevuju kostol a sedia v prvej lavici jasný príklad nekrestanstva.....

      o com je vlastne ta navsteva kostola a pocuvanie farára, keď to vobec nepadá na úrodnu pôdu?....vobec to človeka nemení...? kde je to dobro co ma v tom človeku ostat? ktoré ma šíriť...? má hájiť božie prikázania a ist prikladom?....

      som veriaca ...a nechodím do kostola...prieci sa mi kazanie farára...nestotoznujem sa s nim...nestotoznujem sa s ludmi, ktorí navštevuju nas kostol.....boh je všade aj teraz so mnou v praci.....a modlim sa tak ako by stal vedla mna a svojimi slovami ....nie odriekanim otce nas.....lebo tým vlastne nic nevypoviem...je to len symbolizmus.... a nie ozajstne vyznávanie ....to musi ist zo srdca.....

      Odstrániť
  4. Podľa mňa toto je veľmi triezvy pohľad na vieru...a to netvrdím len preto,že mám na vec podobný pohľad:D... verím v Boha a je to pre mňa osobná záležitosť, ktorá sa mi vôbec nespája s omsami a celým vedením kresťanstva...asi nachádzam ešte ďalej, ale kostoly sú pre mňa iba pekné budovy. Syn nie je pokrsteny a predsa bude vedený, nie nútený k Bohu...a ak sa raz rozhodne pokrstiť, je to jeho voľba...rovnako ako keď povie,že neverí :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem ti za tvoj komentár, potešil ma rovnako, ako všetky predchádzajúce k tomuto článku, nemyslela som si, že by niekoho zaujímala táto téma a celkovo článok že by rozprúdil takúto debatu, ale som rada že sa našlo pár ľudí, ktorí to majú s Bohom a vierou podobne ako ja. Moja spolubývajúca tvrdí, že viera sa nedá naučiť ale je to dar od Boha. K tomuto sa akosi neviem vyjadriť, ale mala som možnosť byť cez týždeň na omši v hospici a musím povedať, že dala som tomu znova šancu, ale neujalo sa to u mňa a nevzalo ma to natoľko, aby som k tomu inklinovala. Nevedela som odrecitovať všetky tie modlitby, cítila som sa mimo všetkého toho diania a nedokázala som sa prinútiť k tomu, aby som vnímala slova farára a zamýšľala sa nad tým, čo hovorí. Všetko mi to prišlo ako nejaké zaklínadlá, čo mi bolo najprv v duchu smiešne a neskôr som sa hanbila za to, že mi také niečo napadlo, ale nedokázala som sa vzdať toho pocitu, že to skrátka nie je nič pre mňa.

      Odstrániť
  5. Začala som čítať tvoje články teraz od posledného dozadu a nemožem prestať... :D
    A tu si fakt nemôžem pomôcť a musím ja vyjadriť. Ja som sama rímska katolíčka a musím povedať, že milujem všetky tie tradície ako svätá spoveď, pravidelné omše, všetky tieto "rituály". Ako človeku "zvonka" sa ti môže zdať, že to nemá zmysel a veriaci to robia mechanicky, ale každý pohyb, každé slovo, každý nápev pri tej omši má svoj význam a keď ho poznáš a rozmýšľaš nad ním, spoločne tvoria nádherný celok na oslavu Boha. Ak chceš viac porozumieť viere, kúp si Katechizmus pre mladých, tam sú všetky tie "zaklínadlá" zrozumiteľne vysvetlené. Ale nie o tom som vlastne chcela. :D Ako si písala že na strednej si sa modlila len vtedy, keď si od Boha niečo potrebovala a zdalo sa ti to nefér... Ja sa musím priznať že občas sa mi nechce, zabudnem a že moje modlitby sú najúpenlivejšie práve vtedy, keď niečo potrebujem. Ale to je normálne, je to proste výkrik zúfalstva k nášmu Ockovi. A ver tomu že on je rád, aj keď si naňho len spomenieš, alebo si cez deň povieš.: "Tu som, Pane." Boh nie je ako automat s čokoládou, že čím viac sa modlíš, tým viac požehnania dostávaš. On ťa miluje bezpodmienečne presne takú aká si. " Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a otvorí sa vám. Veď každý, kto prosí, dostáva, kto hľadá, nachádza, a tomu, kto klope, sa otvorí. Kto z vás je taký človek, že by dal synovi kameň, keď si prosí chlieb, alebo že by mu dal hada, keď si prosí rybu? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá doré dary váš nebeský Otec tým, čo ho prosia!" Neber ten celý môj komentár ako kázanie, len som sa rozkecala a potrebovala som si to pripomenúť aj sama. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Veľmi si ma svojim komentárom potešila. Vôbec ho neberiem ako kázanie, ani negatívne, práveže som otvorená voči novým pohľadom, lebo nikdy neviem, ktorý pohľad a názor ma obohatí. Som rada, že si sa tu vyjadrila, o to viac, keď si veriaca a podelila si sa so mnou o to, ako to vnímaš ty.
      Nikdy som sa nezamýšľala nad tým tak, že Boh to nemusí vnímať tak sebecky, keď ho prosím len o pomoc, možno to ani nebolo o tom, ako to vníma Boh, ale ako to vnímam ja. Myslím, že taká istá som aj čo sa týka vzťahu s ľuďmi. Je mi veľmi nepríjemné žiadať jedného človeka viackrát o pomoc bez toho, aby som mu to medzitým ešte nejako neoplatila a nepomohla. Aj keď u mňa to niektorí zneužívajú, lebo ja pomáham dokedy sa dá a potom sa na mne niektorí ľudia vezú, ale myslím, že v tomto smere je moje vnímanie skrátka také a neviem si v tom pomôcť, skrátka sa cítim ako človek, čo využíva ak ma chápeš. A asi tak podobne to bolo aj s Bohom. Ja viem, že on odo mňa nežiada pomoc a porovnávať Boha s ľuďmi je nezmysel, ale ľudia často veci generalizujú aj na iných ľudí či situácie a skrátka u mňa to asi zostalo na tomto bode.
      Ale naozaj si cením tvoj názor, budem o tom premýšľať. A ospravedlňujem sa za ten výraz "Zaklínadlá", až teraz mi to prišlo celkom nevhodne a možno aj urážlivé, na čo som predtým nepomyslela. Preto oceňujem, akým spôsobom si sa vyjadrila k môjmu článku a teším sa, že si sa do môjho blogu začítala a verím, že sa sem ešte vrátiš :)

      Odstrániť