Základné skutočnosti o mojom štúdiu

Dnes vám napíšem krátko niečo o mojom štúdiu. Ľahšie by sa mi písalo, keby som bola vo fáze nástupu do 1.ročníka. Teraz mám pocit, že som skôr in medias res, pretože som v 3.ročníku na Bc.stupni a chcem vám napísať aj niečo o predchádzajúcich dvoch rokoch. Študujem psychológiu. Konkrétnu univerzitu nechcem uvádzať. 

Momentálne sa zaoberám bakalárskou prácou (alebo sa aspoň tak tvárim). Mám výskumný typ práce, takže som sa celkom trápila so zbieraním respondentov, lebo mám celkom špecifický výskumný súbor. Inak som v teórií extra nepokročila. Deadline je za menej ako 60 dní a ja dúfam, že nevyhorím a dokončím nielen prácu, ale úspešne zvládnem aj jej obhajoby a štátne skúšky. Potom na záver ma čakajú už len prijímačky na Mgr. stupeň.

Od prvého ročníka bývam na priváte. Veľmi si zakladám na spánku a pár strávených nocí na internátnej izbe mi stačilo, aby som pochopila, že takto si svoj vysokoškolský život nepredstavujem. Ani alkoholu neholdujem príliš často, nedokážem ťahať ani dva dni po sebe. Som asi úplný anti-vysokoškolský internátny typ študenta. Na párty nechodím často, skôr výnimočne. Najprv som si myslela, že je to tým, že máme veľa školských povinnosti, ale asi to bude skôr tým, že ma nebaví taký život viesť, nie tak, ako to niektoré moje spolužiačky dokážu. Necítim sa ochudobnená, to je myslím pre mňa pozitívne.

Nechcem, aby to vyzeralo tak, že som suchársky typ, ktorý neustále sedí nad knihami a učí sa. Lebo nie som. Prokrastinácia sa u mňa objavuje s kamennou pravidelnosťou. Stále nás na prokrastináciu upozorňovali a že sa jej treba radšej vyhýbať, ale... myslím, že každý študent skôr či neskôr zistí, že prokrastinácia mu pomáha zvládať školský stres. Zo začiatku. Ak je prokrastinácie viac ako splnených povinnosti, stres sa zvyšuje, ale o tom možno inokedy. Skôr som chcela ukázať, že štúdiu sa nevenujem celý deň, aj keď to tak niekedy vyzerá. Najpodstatnejšie je však to, že ma štúdium neskutočne baví.

Prvý ročník na našom odbore (na našej univerzite) je ťažký. Keď sa mi podarilo dostať do letného semestra, neverila som tomu, myslím, že som mala veľké šťastie. Priznám sa, prvé testy som flákala a užívala si to, že konečne žijem mimo domu a nikto mi nehovorí, čo mám robiť. Prvé Fx-ká mi stále neotvorili oči, až prvé vyhadzovanie študentov... a že ich nebolo málo! Neviem čomu vďačím za to, že som sa dostala ďalej, vyhadzovalo sa a opravné termíny neexistovali. Veľa z mojich nových vysokoškolských kamarátstiev skončili tak rýchlo, ako začali, prípadne sa presunuli do sféry „priatelia na facebooku“ (ja som zostala, oni museli odísť).

V druhom ročníku som hľadala nové kamarátky, problémy s učením neboli, podarilo sa aj prospechové štipendium. Myslím, že druhý ročník bol náročný na počet vyučovacím hodín, ale zatiaľ to bol najľahší ročník, v akom som sa ocitla. 

O vysokoškolskom živote sa dá toho napísať veľa. O štúdiu psychológie sa dá toho napísať možno ešte viac. Ale všetky príbehy by mali byť skôr autentické a nie silené, preto som sama zvedavá, čo vám o svojom štúdiu prezradím nabudúce.

Majte sa krásne.

Tina